Hlohovec
Pravá stránka Hlohovca



Magazín

15. august 2007

Osudy z temných časov

... v spomienkach Hlohovčana Bedřicha Rónu na rodné mesto za Slovenského štátu.

Jedného sychravého marcového rána roku 1939 vošiel do triedy školník a postavil si k tabuli rebrík. Na miesto, kde býval obraz prezidenta dr. Edvarda Beneša, zavesil iného doktora, ale bez kravaty. Okolo krku mal ten pán golierik, aký som vídal u pána dekana Šišku. Nový pán prezident sa volal Tiso a určite netušil, že za šesť rokov potom nebude už visieť v školách, ale inde a inak. Pán učiteľ nám vysvetlil, že Československo už nie je, zato však máme samostatný Slovenský štát. Všetko sa zmenilo. Náhle! Prakticky zo dňa na deň sme sa stali niečím menejcenným a trpeným. Už sme to zreteľne chápali i my deti.

Pražské vydavateľstvo G plus G v roku 2003 ponúklo českej verejnosti útlu knižku hlohovského rodáka a spisovateľa Bedřicha Rónu. Bolo to po prvýkrát, čo sa vôbec niekto odhodlal verejne poodhaliť život mestečka na brehu Váhu pred a počas druhej svetovej vojny. Hoci v roku 2000 vyšla tomuto autorovi kniha Holokaust po Slovensky s opisom udalostí v rodnom meste, o tri roky neskôr už Bedřich Róna písal farbisto a neskrývane o všetkom a všetkých, ktorí sa v Hlohovci angažovali proti Židom.

Jeho kniha je spoveďou chlapca, ktorý sa narodil v medzivojnovom Československu v roku 1930 a teda okrem holokaustu zažil v Hlohovci aj pekné a nezabudnuteľné chvíle. S humorom sebe vlastným opísal Róna obyvateľov ich domu, ktorý stál na Lúke oproti špitálu. Ako zvedavý chlapec trpezlivo spoza plota pozoroval dielňu a krajčírsky salón pani Bauerovej, kam chodili dámy z mesta skúšať svoje objednané róby až do chvíle, kým si niektorá z dám nezobliekla počas próby aj podprsenku. Ten moment však žiaľ podľa autora prichádzal len zriedkavo. S radosťou spomína na pána Kuzmu, ktorý síce ako malý statkár, ale veľký a dobrý hospodár rád rozprával o počasí a predpovedal, aká bude úroda. Ako jeho otec uznanlivo o ňom vravieval: Ten človek je tak múdry, že sa to málo vidí. Ten určite počuje aj trávu rásť.“

S obdivom píše o nezabudnuteľnom chlebe susedky Dubrovajovej, o dobrom srdci diplomovanej pôrodnej asistentky pani Haulišovej a o pánovi Horváthovi, najlepšom rybárovi v celom okolí, ktorý raz na malú kačičku chytil vo Váhu 37 kilogramového sumca. Hlohovec bol pre Bedřicha Rónu všetkým čo dovtedy poznal a čo mal zákonite rád. Židovský chlapec však v roku 1942, kedy odišli z Hlohovca prvé transportované židovské rodiny, rýchlo dospel. Dovtedy závidel svojim spolužiakom, že môžu ísť spoločne v jednom transporte. K tomu napísal: „Ich mená odvial vietor spoločne s ich popolom do polí v okolí Osvienčima a Majdanku. Myslel som si, že tam budú hrať fotbal, volejbal a „pinčes“ s druhými deťmi. Zdá sa, že si fotbal moc nezahrali. Ani „pinčes“. Takto sarkasticky Róna opísal posledné chvíle so spolužiakmi, medzi ktorými boli aj mimoriadne talentované a nadané deti.

Otvorenosť Bedřicha Rónu voči Hlohovcu a Hlohovčanom je zreteľná najmä v ďalších kapitolách venovaných arizátorom, gardistom, Hlinkovej garde a udavačom. Témy, ktoré sú pre všetky publikácie napísané o Hlohovci tabu, a o ktorých sme sa nemali šancu dozvedieť sa zrazu v úplnej nahote objavili v knihe Osudy z temných časov. Neskrývane uvádza mená arzitárov, z ktorých niektoré figurujú v podnikateľskej verejnosti Hlohovca dodnes. Uvádza mená príslušníkov Hlinkovej gardy, brutálne a s pôžitkom plniacich svoje povinnosti – zaisťovanie, paralizáciu a odoslanie Židov do najbližšieho transportu.

Jeho dych vyrážajúce spomienky na temnú minulosť Hlohovčanov mali byť zrejme zabudnuté, pretože po druhej svetovej vojne sa zo všetkých arizátorov, gardistov a prisluhovačov Slovenského štátu stali zrazu  bezúhonní a čestní ľudia. Bedřich Róna o jednom z nich píše: „Keď sme sa vrátili z koncentračného tábora, náš dom naďalej obýval náš sympatický a fešácky arizátor. Naďalej predával v obchode aj keď tvrdil, že akonáhle vyjde nový zákon o vrátení arizovaných majetkov odíde. Teraz je však ešte skoro a on nevie, kam sa so svojou rodinou podeje. Keď nás cez vojnu arizoval a vyhodil z domu, nikoho nezaujímalo, kam sa podejeme my“, uzatvoril v jednej zo svojich kapitol rozprávanie Bedřich Róna.

Osudy slovenských Židov 1939-1945 na stránke Ústavu pamäti národa.

Galéria k článku