Snáď boli iba trochu zvedaví a vtedy im ktosi podal kľúč od trinástej komnaty. Veď oni tam chceli iba nazrieť, iba raz ochutnať zakázané jablko, čo tak lákalo nedočkavé zmysly. A teraz sa túžia otočiť a vybehnúť preč. Stratili však smer. Mnohých pohltí nenávratno, väčšina ostane blúdiť v temnotách, len málokto z nich ešte nájde cestu späť...

Keď mal Dano sedem rokov, vstúpila do jeho života prvá vážnejšia zmena – rozvod rodičov. Na maminých pleciach tak spočinula výchova dvoch detí, s ktorou sa odteraz musela popasovať sama. Keby sme sa vrátili v čase do jeho školských rokov, stál by pred nami obyčajný chalan, vyznamenaný žiak, ktorému učenie nikdy nerobilo problémy, ktorý mal rád život a dobré autá, tak ako väčšina jeho rovesníkov. Prišlo rozhodnutie, že sa vyučí za automechanika, ale počiatočné nadšenie vyprchalo, keď Dana viac ako motory začal lákať život za bránami školy. Jeho novou školou bola ulica, kamaráti - ľudia s pochybnou minulosťou a zdrojom príjmov sa stali krádeže. Droga vstúpila do života, vtedy už osemnásťročného Dana, celkom nenápadne. Jedného dňa, keď boli s partiou von, kamarát sa sťažoval na bolesť nôh. Tvrdenie, že liek mu určite zaberie odbil tým, že jemu nepomôže tabletka, ale díler. A skutočne, keď si dal svoju cigaretu, bolesť v okamihu zmizla. Prekvapený Dano vtedy ešte nerozumel. Bolo už naozaj len otázkou krátkeho času, kedy v tomto prostredí  pokušeniu podľahne aj sám.

Vstupenka do tajomného sveta s názvom heroín stála vtedy 300 korún. Cigareta za smiešne tri stovky priniesla pocit neskutočnej pohody, ktorú si spočiatku s kamarátmi dopriali raz za týždeň, zväčša v sobotu. Časom však chceli, aby sobota aj v stredu bola ... „Myslel som, že tie tri kilá na cigaretu budem mať vždy a čo sa týka nejakých psychických, či fyzických atakov, veril som, že to jednoducho ukočírujem, keď mi bude zle, tak si ľahnem a oddýchnem.“ Dano ešte stále nerozumel, nevedel čo je to závislosť, ešte stále to bol iba vzrušujúci úlet za hranice všednosti. Až raz, asi po pol roku, prišlo mu doma veľmi zle. Cítil nesmiernu bolesť v nohách, v hlave, točil sa mu žalúdok. Dal si cigaretu a v tom okamihu všetko pochopil. „Vtedy som si uvedomil, že som závislý. Drogy som už potreboval na to, aby som fungoval normálne, tak ako predtým.“ Ak sa dovtedy pohyboval medzi narkomanmi, od tohto momentu sa skutočne stal jedným z nich. „Mysleli sme, že sme nejakí iní, že sme niečo viac. V partii sme boli všetci závislí, na prvom mieste boli drogy, tam vôbec nebolo dôležité, aký kto je, či je niekto tučný, chudý...“

Po roku už bral heroín čoraz častejšie, nechcel tie stavy malátnosti, keď mu bolo fyzicky úplne nanič a všetko ho bolelo. Nejako to potreboval zakryť a vedel, že to zakryje 300 korunami. Časom sa však dávky stupňovali, telo si zvykalo a po dvoch rokoch už Dano berie za 2 000 korún denne. Prestáva o seba dbať, celé dni chodí neumytý, neučesaný, stále v tom istom, oči čoraz častejšie nadobúdajú neprítomný, sklenený pohľad. Na otázky ustráchanej mamy, ktorá už tuší, že niečo nieje v poriadku, iba úsečne odpovedá, že ide von, aby sa nestarala. „Nemohol som jej predsa povedať, že si idem kúpiť heroín!“ Hlohovec je však príliš malé mesto na to, aby sa tu niečo utajilo. Mama odvádza syna do Pezinka, kde rozbor moču iba potvrdí jej obavy. Dano je však už dávno plnoletý a liečbu nepodpíše. Myslí, že to má pod kontrolou, že sa z toho dostane, že to zvládne aj sám. Nezvládne - za sedem rokov svojej závislosti nakoniec absolvuje takýchto liečení sedem. Od Pezinka, Bratislavy cez Sokolovce až po Banskú Bystricu. Najkratšie strávi na pobyte 16 hodín, najdlhšie 3 mesiace, chvíľu sa drží a potom to príde znovu. Ten večný kolotoč. Peniaze, drogy, peniaze, drogy... Svet dílerov je veľmi krutý a bezohľadný. Z prevažnej väčšiny sú to tiež závislí ľudia, ktorí si týmto spôsobom privyrábajú na svoju dávku. S bossom, ktorý je nad tým všetkým a zabezpečuje samotný dovoz  „materiálu“, sa bežný feťák nestretne nikdy. “Díleri, tí ti dajú aj na sekeru, lebo vedia, že prídeš znova, že sa priplazíš, že urobíš čokoľvek.“ Často sú to aj rodičia, ktorí zaplatia dlh za svoje deti, len aby sa rodine nič nestalo.

Mama vybavovala Danovi liečenie za liečením, plakala, prosila, veľmi sa snažila, aby sa z toho dostal. Keď už naozaj nevedela čo ďalej, od samého zúfalstva ho priväzovala reťazami o posteľ. Samozrejme, prvé čo sa stalo, keď sa dostal von - sfetoval sa. Každá dávka stojí peniaze a Dano ich potrebuje čoraz viac na to, aby si mohol vstreknúť do žíl látku, ktorá ho udrží pri živote. Denne na to potrebuje 5 000 korún, už dávno mu nestačí cigareta za tri stovky. Ak mal v začiatkoch závislosti absťák raz za tri dni, teraz sú to už každé tri hodiny. „Keď má človek krízu, vtedy je schopný urobiť čokoľvek. Od ukradnutého bicykla až po násilný čin. Ťažko odhadnúť kto a čoho je vtedy schopný. Porobil som veľa vecí, mal som problémy so zákonom, prišli podmienky, rok som bol zatvorený za krádeže áut v Leopoldove.“

Keď sa vrátil z basy, bol rozhodnutý prestať, tisíckrát všetko oľutoval, chcel si nájsť poctivú prácu. Ľudia, tí si však pamätajú... Tlak na psychiku je obrovský, dištanc spoločnosti frustrujúci, veď každý chce predsa niekam patriť a narkoman dobre vie, že tá partia feťákov ho zoberie vždy. Dano vydržal niekoľko mesiacov a už sa znovu topil v závislosti. Toto obdobie trvalo asi rok a pol až prišiel zlomový deň. Sú práve Vianoce, Dano má opäť krízu, aby bolo na dávku rozhodne sa predať televízor. Mama už nemá síl zabrániť mu v tom a svoj boj vzdáva. Je odhodlaná nechať synovi celý dom,  Dano môže predať úplne všetko čo tam je, ona už jednoducho nevládze. Niečo sa v ňom zlomí a príde mu to veľmi ľúto. Poslednýkrát ju uprosí, aby vybavila liečenie. Po toľkých zúfalých pokusoch by v tom už asi len málokto videl zmysel, nakoniec však mama privolí. Poslednýkrát. Dano odchádza do Banskej Bystrice.

„Keď som tam bol asi tretí deň, dostal som strašný absťák. Bol som v takom stave, že som ani nevedel trafiť von z izby. Plazil som sa po štyroch a strašne som kričal: Ja chcem ísť domov, ja chcem ísť domov! Našťastie ma nepustili. A vtedy som si uvedomil, že sa už nevládzem znovu vrátiť do toho kolotoča.“ Ani to najlepšie zariadenie so skvelými liekmi, revolučnými metódami, ochotným personálom, či mrežami na oknách, závislému človeku nepomôže, ak to nechce on sám. „Zistil som, že brať drogy je oveľa ťažšie, ako ich nebrať. Ten život s nimi je život bez víkendu, bez odpočinku, brať drogy musíš každý deň, či je nedeľa, alebo Vianoce. Je to permanentný stres a kolotoč. Tých sedem rokov bolo pre mňa ako jeden deň. Človek asi naozaj musí padnúť na samé dno, aby pochopil, že treba prestať. Je veľmi ťažké vysvetliť, že drogy sú zlé človeku, ktorý práve objavuje stavy, aké by za iných okolností nezažil.“ Po tomto liečení Dano absolvoval niekoľkomesačný resocializačný pobyt, aby sa dokázal pozerať na svet novými očami, aby sa opäť dokázal tešiť z maličkostí, aby znovu dokázal žiť.

Dnes je to už šesť rokov, čo úspešne abstinuje. Opäť si musel nájsť cestu k ľuďom, rovnako ako oni k nemu, oženil sa, rozbehol vlastnú firmu. Neexistuje však deň, aby si nespomenul na tú desivú etapu svojho života. Prešiel snáď všetkými možnými zdravotnými problémami. Dodnes trpí chronickými stavmi úzkosti, ktoré mu napríklad nedovoľujú cestovať. Keď mu lekár potrebuje zobrať krv, ide to len veľmi ťažko... Dá sa však povedať, že Dano mal, na rozdiel od ostatných, šťastie. V takýchto prípadoch nie sú vôbec neobvyklé oveľa vážnejšie dôsledky spôsobené psychózami, hepatitídou typu C, B, alebo vírusom HIV. Z domu, kde pred tým žil so svojou mamou sa musel odsťahovať. Nezniesol pohľad na miesta, kde si pichal heroín, nemohol sa pozerať na koberec, pod ktorým si ukrýval striekačky. Dodnes mu  káva na lyžičke pripomína ten zvláštny rituál, rovnako ako toalety na benzínových pumpách, rovnako ako desiatky iných miest, ktoré v sebe nesú hrozbu spomienok, na ktoré by radšej zabudol. Nikdy však nezabudne na ľudí, ktorí v tom čase stáli pri ňom. A nie je to len mama, brat, jeho manželka, sú to aj lekári, sestričky, ošetrovatelia, tváre a mená, ktoré si dnes už nepamätá, ale navždy si bude pamätať, čo títo ľudia pre neho urobili. Svoju vďačnosť Dano vyjadruje aj tým, že sa dnes dokáže otvorene podeliť o spomienky s ostatnými.

To, že sa v Hlohovci o drogách málo hovorí a píše, ešte neznamená, že tento problém tu nie je. Naopak. Drogy sú oveľa lacnejšie a dostupnejšie ako v čase, keď im podľahol Dano. Heroín síce takmer vymizol, namiesto neho je tu synteticky získavaná, novodobá „techno vzpruha“ - metamfetamín, alebo ak chcete pervitín, péčko, piko, biele, či perie. Jeho menej čistá kryštalická forma je na čiernom trhu známa ako speed, crank, alebo raw. Najbežnejšou drogou v uliciach nášho mesta je však marihuana. Aj keď je nebezpečenstvo tejto „mäkkej drogy“ často podceňované, neblahé dôsledky jej pravidelného užívania medicína rozhodne nespochybňuje. Je šokujúce, že do prvého kontaktu s marihuanou prichádzajú už žiaci základných škôl a nemalú zásluhu na tom má aj tak nevinne pôsobiaca vlna hip – hopovej kultúry. Podľa našich informácií, na niektorých typoch stredných škôl v Hlohovci nie je nič neobvyklé stretnúť sa s fajčením marihuany cez prestávku. Cena cigarety sa momentálne pohybuje okolo 250,- Sk a keď si uvedomíme, že „dobre poslúži“ partii aj piatich kamarátov, hravo tieto náklady vykryjú z vreckového. Vo väčších mestách, predovšetkým na súkromných školách, sa snažia riešiť tento problém náhodnými policajnými raziami so špeciálne vycvičenými psami na vyhľadávanie drog.

Aké sú teda signály, ktoré vám napovedia, že niečo nie je v poriadku? Predovšetkým je to zmena správania. Nepodceňujte tento príznak. Za akoukoľvek zmenou v chovaní sa môže ukrývať aj niečo viac ako iba „plieskanie puberty“. Rodič je predsa človek, ktorý najlepšie pozná svoje dieťa a mal by takúto zmenu zaznamenať. Rovnako by si mal všimnúť aj to, ako chodí oblečené, upravené, či v poslednom čase neprestalo dbať o svoj zovňajšok. Neprehliadajte ani časté strácanie hodnotnejších vecí. To, že vašej ratolesti zmizne mobil, mp3 prehrávač, či značkové oblečenie nemusí mať vždy na svedomí iba zábudlivosť. Úplne jasnou indíciou je napríklad striekačka so zataveným koncom - takýmto spôsobom sa totiž predáva pervitín. 100% istotu vám však dá až rozbor moču.

Čo máte robiť, keď sa podozrenie potvrdí? Ak je vaše dieťa pod vplyvom drog a hrozí mu  nebezpečenstvo, zavolajte lekára. Odborníci radia, že v takýchto chvíľach nemá zmysel vážnejší rozhovor s  potomkom, ten si nechajte na neskôr. Nehanbite sa za svoje zistenie, zabudnite na to, čo povedia susedia, teraz ide o zdravie a život vášho dieťaťa. Ak však chcete zostať v anonymite, alebo máte pocit, že v mieste vášho bydliska nie sú kvalitní odborníci, máte právo využiť všetky dostupné možnosti aj mimo hranice vášho mesta. Robte maximum preto, aby ste dieťaťu zabránili v pokračovaní závislosti. Postavte váš vzťah na neustálom a otvorenom dialógu. Odpútajte ho od nevhodnej spoločnosti. Vyzdvihnite jeho úsilie a každý úspech odmeňte pochvalou, aby ste posilnili jeho sebavedomie. A hlavne nepodceňujte dlhodobú výchovnú stratégiu. Tá musí byť láskavá a cieľavedomá zároveň.

Môžete s istotou povedať, že vaše dieťa si za vreckové, ktoré dostalo na malinovku nekúpilo jointa?  Viete, s kým sa stretáva a čo robí vo voľnom čase? Nenudí sa? Netrápi sa? Viete, aké sú príznaky drogovej závislosti? Viete, že nie je hanbou včas požiadať o pomoc odborníka? Viete, že príbeh, ktorý ste si práve prečítali, sa už zajtra môže stať aj vám?

Kontakty, ktoré vám môžu pomôcť:
Linka dôvery Nezábudka 0800 117 878, www.infodrogy.sk, www.drogy.sk. Diskusné fórum o závislostiach nájdete na www.psychologia.sk, www.edusan.sk. Adresár psychiatrov a psychológov s ich psychoterapeutickým zameraním ponúka stránka www.psychoterapia-sk.sk